Prílet na južnú pologuľu

Po 14hodinách čistého letu sme sa konečne ocitli na pôde Južnej Ameriky. Cesta bola príjemná do maximálne možnej miery, ktorú ovplyvňovalo akurát tak 'kvákanie' slečny sediacej za nami. Ale naštastie to prestalo hneď po spustení obrazoviek s filmami. Nejdem tu teraz dopodrobna opisovat podrobnosti letu. Každý kto zažil let cez Atlantik, vie o čom to je. A kto nezažil, tak vrele odporučam. Chcel by som len spomenuť stretnutie pri záchodkoch (leteli sme akurát niekde nad Dakarom), s automechanikom z Brazilie a DJom z Izralea. Celkom zaujímavá debata, ktorá mi dopomohla rozšíriť si zoznam miest, ktoré sa oplatí navšťíviť :).



Po pristáni a krátkom behaní medzi terminálmi sa nám so Zuzkou podarilo nájsť Ondra, ktorý prilietal pár minút po nás cez Mníchov. Hneď po úvodnom zvítani sme začali naše pátranie po kilovom steaku. Na naše rozčarovanie sme ho v letištnom priestore nenašli. Skúsili sme hľadať aj v McDonalds, ale aj tak bez minimálneho výsledku. Ale aspoň sme sa pri tomto pokuse aspon troška najedli.

Keď sme vzdali hladanie bájneho steaku, začali sme hladať ešte dôležitejšiu vec. WiFi pripojenie na internet. Po par pokusoch sme zasadli na miesto kde aspon raz začas naskočilo par paličiek signalu a mohli sme poslať spravu domov a priateľom že sme dorazili v poriadku. Po piatich hodinach trčania na internete a doťahovania starých restov nastal čas ísť do centra Sao Paula a nájsť si ubytovanie na túto noc. Pôvodné plány boli postavené na tom, že prespíme v budove AIESEC Brazilia. Prišli sme, skočili sme sa najesť, naplánovali sme ako tak najbližšie dni a začali sa tešiť na spánok po prebdenom lete. Avšak tieto plany bohužial postupne padli, a tak teraz bojujeme o noclah hocikde pod krytou strechou...



PS: Keď zistím na ktorú stranu sa tu točí voda vo výlevke, dám vedieť...