nedeľa, 13. júla 2008

Nocna oblohla a nocny zivot...

Povodne som si myslel ze dva clanky o Curitibe budu stacit, ale po vcerajsej party pridam radsej este jeden :). Po prichode spat z vlakoveho vyletu nas Luis zobral najprv domov si zhodit veci a potom nas bral na party. Teda aspon mna, kedze zvysok expedicie zaspal skor ako sme stihli vyrazit z domu. A poznate to. Clovek sa vyberie na hodinku von a vrati sa o pol piatej rano :). Najprv sme boli pozriet v Baba (kde su akurat v piatok brusne tance :)). Bolo velmi priemne troska si zakrepcit s latinskou kraskou na arabske pesnicky. Par takychto vecerov a z cloveka sa stane tanecny majster. Potom sme pokracovali v nocnom zivote v meste. Podniky priemne, dievcata este viac. Musim uznat, ludia v Curitibe sa vedia bavit...

Dnes sme vstali az okolo obeda (ano, aj ti co isli spat o jedenastej :)). Po celom prelezanom dni sme sli kupit listky do Floripe a sli na veceru. Niekedy mam pocit ze tu iba jeme. Po veceri nas este Luis stihol este zobrat ku kamaratom na barbeque. Vsak preco by sme sa po veceri nesli najest. Ale aspon som si rozsiril vedomosti v priprave steakov. Navod je uplne jednoduchy. Polozite steak nad zeravu pahrebu, date na neho vela soli. Po chvilke otocite a znova date vela soli. Po dalsej chvilke mozete servirovat :). Uz sa tesim ako budem doma machrovat.

A stala sa este jedna uzasna vec. Splnil sa mi dalsi zivotny sen. Videl som na oblohe Juzny Kriz. Je nadherny. To mam ale nenarocne ciele, co? :)

Vlakom do kopcov

Na druhy den rano sme si museli privstat aby sme stihli vlak do hor s odchodom 9.15. Nic priemne. Hlavne pre Luisa ktory sa vratil z parties o pol piatej. Na stanicu sme dorazili v predstihu, tak sme si v pohode kupili listky za nie az tak v pohode cenu (55 reas). Vyfasovali sme dva listky ku oknu a jeden do ulicky. Takze Zuzka a Ondro mali stastie :).

Cestu vlakom nejdem moc popisovat, lebo taku peknu sceneriu a prirodu co sme videli by som tazko opisal slovami. Radsej sem casom zavesim fotky :).

Po prichode do konecnej stanice (nazov si naozaj nepamatam :) ), sme sa isli (vsak ako inak) najest. Dali sme si miestnu specialitu "..............." (no co, tak si ten nazov nepamatam), co je vlastne 15 hodin varene maso podavane na muke s bananmi a rozmanitymi prichutami. Naozaj vyborne jedlo. Mozno sa o take nieco pokusim aj doma. Potom nasledovalo prezretie jedneho, druheho mestecka, vecera a cesta domov.

Curitiba

Tak sme nakoniec nasli noclah. A nie obycajny. Taky za 75 reas ktory nas doviezol az do Curitiby. Musim uznat ze taky komfort som v autobuse neocakaval. Este pred ochodom sme si stihli dat par piveciek s par ludmi z AIESEC Brazilia aby sa nam lepsie spalo. Cesta ubehla naozaj rychlo. Zaspali sme viacmenej okamzite.

Rano sme do curitiby dorazili tesne pred svitanim. Po chvilke cakania dorazil nas host Luiz u ktoreho budeme najblizsie dva dni byvat. Este pred tym ako sme isli k nemu domov sme si odskocili do prijemnej lokalnej pekarnicky na ranajky. Musim uznat ze jest na ranajky sisku plnenu kuracim mesom a juice z tropickych ovoci, je celkom zaujimava.

Po kratkych a vydatnych ranajkach sme sa pobrali k Luisovi domov. Tam sme podaktori dospavali a podaktori sa tulali po webe. Okolo obeda dozrel cas na vyjazd do mesta. Dnesnym tourgaidom bola Luisova sestra. Najprv sme isli na obed do obchodneho centra Shopping Estacio. Celkom priemny napad prerobyt historicku stanicu na obchodny dom. Ale inak sa v nicom nelisi od nasich obchodnych centier. Vela ludi, vela obchodov, vela zhonu... Po obede sme boli pozriet AIESEC kancelariu lokalnej pobocky. Ta bola tiez napraskana ako by boli zimne prazdniny :). V priebehu hodinky a pol sa tam okrem nas objavili este dalsi dvaja ludia.

Hned pri campuse v ktorom sidli AIESEC je pekna mestska botanicka zahrada a park. Naozaj velmi pekne miesto na odpocinok a relax. Len skoda ze sme sem neprisli relaxovat, ale cestovat :). Po prehliadke parku sme sa vybrali na prehliadku mesta. Teda aspon jeho hlavnej ulice na ktorej boli hlavne obchody. Za zmienku snad stoji pribeh, ako si dvaja superinteligentni chalani kupili namiesto syru listkove cesto. No co, tak sme mali na veceru olivy s chlebom :).

Vecer sme sa dohodli s Luisom, ze sa stretneme o 8mej v obchodnom dome Muller. Avsak v luisovi sa nezaprel juzansky pristup a stretli sme sa az o pol desiatej. No co... aspon sme mali prilezitost pozriet si dalsi obchodak. Po prichode Luisa sme sa vybrali do podniku zvaneho "Baba". Velmi priemny arabsky bar, kde podavaju aj vodne fajky a robia super jedla. Po par pivkach sme to vzdali a isli sa domov vyspat (poniektori sa vyspali uz aj skor :) ).

streda, 9. júla 2008

Prílet na južnú pologuľu

Po 14hodinách čistého letu sme sa konečne ocitli na pôde Južnej Ameriky. Cesta bola príjemná do maximálne možnej miery, ktorú ovplyvňovalo akurát tak 'kvákanie' slečny sediacej za nami. Ale naštastie to prestalo hneď po spustení obrazoviek s filmami. Nejdem tu teraz dopodrobna opisovat podrobnosti letu. Každý kto zažil let cez Atlantik, vie o čom to je. A kto nezažil, tak vrele odporučam. Chcel by som len spomenuť stretnutie pri záchodkoch (leteli sme akurát niekde nad Dakarom), s automechanikom z Brazilie a DJom z Izralea. Celkom zaujímavá debata, ktorá mi dopomohla rozšíriť si zoznam miest, ktoré sa oplatí navšťíviť :).



Po pristáni a krátkom behaní medzi terminálmi sa nám so Zuzkou podarilo nájsť Ondra, ktorý prilietal pár minút po nás cez Mníchov. Hneď po úvodnom zvítani sme začali naše pátranie po kilovom steaku. Na naše rozčarovanie sme ho v letištnom priestore nenašli. Skúsili sme hľadať aj v McDonalds, ale aj tak bez minimálneho výsledku. Ale aspoň sme sa pri tomto pokuse aspon troška najedli.

Keď sme vzdali hladanie bájneho steaku, začali sme hladať ešte dôležitejšiu vec. WiFi pripojenie na internet. Po par pokusoch sme zasadli na miesto kde aspon raz začas naskočilo par paličiek signalu a mohli sme poslať spravu domov a priateľom že sme dorazili v poriadku. Po piatich hodinach trčania na internete a doťahovania starých restov nastal čas ísť do centra Sao Paula a nájsť si ubytovanie na túto noc. Pôvodné plány boli postavené na tom, že prespíme v budove AIESEC Brazilia. Prišli sme, skočili sme sa najesť, naplánovali sme ako tak najbližšie dni a začali sa tešiť na spánok po prebdenom lete. Avšak tieto plany bohužial postupne padli, a tak teraz bojujeme o noclah hocikde pod krytou strechou...



PS: Keď zistím na ktorú stranu sa tu točí voda vo výlevke, dám vedieť...

Expedícia Kilový steak 2008

Chuti kvalitného mäsa som prepadol už pekne dávno. Ťažko to zrátať na prstoch oboch mojich rúk. Od tej doby jedávam steaky viac ako pravidelne. Avšak vždy existoval v mojej mysli bájna modla, "kilový steak". Takýto steak som počul iba z rozprávania ľudí čo boli niekedy v Argentíne, alebo poznajú niekoho kto pozná niekoho kto bol v Argentíne, poprípade inej krajine Latinskej ameriky.

Keď som mal pred pár rokmi možnosť dostať sa do Latinskej ameriky, neostal mi žiaden čas na návštevu Argentíny a skúšania vlastných jedáckych limitov. Keď sa mi však teraz naskytla možnosť ísť do Brazílie, nechcel som si nechať ujsť ďalšiu šancu. Oficiálne povinnosti mi v Sao Paulo začínajú 21.7. o 8:00. Rozhodol som sa priletieť o pár dní skôr, a vyskušať sa s mojím študentským platom a žiadnou znalosťou portugalčiny dostať do Buenos Aires a cestou nájsť najlepší kilový steak.

Spolu so mnou, sa na túto strastiplnú cestu plnú dobrodružstiev a nečakaných zvratov viacmenej nedobrovolne vydali Ondrej a Zuzka. Ešte štastie že niesu vegetariáni.

Prajeme Vám priemny čas strávený pri čítaní týchto stránok. Budem veľmi rád, ak mi Vaše nápady a pripomienky pošlete na info@kilovysteak.info